Zem

Unicode označenie: ⊕

Je to tretia planéta slnečnej sústavy a naša materská planéta. Podľa súčasných vedeckých poznatkov je to jediná planéta s vodou vo všetkých skupenstvách a životom.

V jej strede sa ukrýva horúce husté jadro obklopené chladnejším plášťom z roztavených hornín. Povrch pokrýva kôra, ktorá má rôznu hrúbku v závislosti miesta ( pod oceánmi je tenšia ako pod kontinentmi ). Pre jej pevný povrch a vnútorne zloženie sa radí medzi terestriálne planéty a spomedzi týchto planét je najväčšia. Približne dve tretiny povrchu sú tvorené oceánmi a pri pohľade z vesmíru dáva charakteristickú modrú farbu. Na póloch sa nachádza oceán, ktorý je trvale zamrznutý a tvorí tak biele polárne čiapočky. Zem obklopuje atmosféra, ktorá vo vysokých výškach nad povrchom pozvolne prechádza do medziplanetárneho priestoru. Vznikla približne pred 4,57 miliardami rokov, pravdepodobne sformovaním sa z protoplanetárneho disku. Povrch je neustále pretváraný geologickými procesmi ako napríklad platňová tektonika, ktorá má na svedomí pomalu zmenu polohy a tvaru kontinentov.

Zem je od Slnka prvou planétou s prirodzeným a satelitom nazývaným Mesiac. Zároveň je aj jediná planéta len s jednou priurodzenou družicou v slnečnej sústave. Priemerom sa vyrovná štvrtinovému priemeru Zeme, no považuje sa za neprimerane veľký vzhľadom materskému telesu. Mesiac má so Zemou len málo spoločné. Je pustý, bez atmosféry, kvapalnej vody či sopečnej aktivity.

Tvar Zeme sa nazýva geodit, čo je odvodené z gréckeho slova geoidés ( podobný Zemi ) a najviac sa mu približuje tvar rotačného elipsoidu. Sploštenie Zeme na póloch spôsobila odstredivá sila rotácie. Preto je rovníkový priemer s 12 756,284 km väčší od toho polárneho o 42,77 km. Tiažové zrýchlenie je na rovníku nepatrne menšie ako na póloch, čo je dôsledok odstredivej rotačnej sily. Vertikálna členitosť povrchu, teda rozdiel medzi dnami najhlbších oceánskych priekop a vrcholkami najvyšších pohorí je asi 20 km. Gravitácia, erózia a tektonické procesy bránia príliš veľkým výškovým rozdielom.

Hmotnosť našej planéty je 5,974x10²⁴ kg, čo predstavuje asi tri miliontiny hmotnosti Slnka. Zem má najväčšiu hustotu zo všetkých planét slnečnej sústavy a jej hodnota je 5 515 kg/m³. Čiastočnym dôvodom je aj to, že Zem je najhmotnejšou známou planétou a gravitácia stlačila jej vnútorny materiál do menšieho objemu.

Zem vrhá do priestoru na svojej odvrátenej strane od Slnka tieň, ktorý tvarom pripomína zbiehajúci sa kúžeľ. Vrchol úplneho tieňa ( umbry ) Zeme je od zemského povrchu vzdialený približne 1,4 milióna km. Keď do tohto tieňa vstúpi Mesiac, dochádza k jeho zatmeniu. Aj všetky umelé družice Zeme prechádzajú tieňom každý deň a preto ( okrem letného slnovratu ) ich možno pozorovať len večer alebo nadránom.

Zem obieha okolo Slnka rýchlosťou 29,8 km/s v strednej vzdialenosti 149,6 milióna kilometrov. Astronomická jednotka je jedna zo základných astronomických jednotiek dĺžky a má hodnotu strednej vzdialenosti Zeme od Slnka. Ozančuje sa AJ alebo AU z anglického výrazu Astronomical Unit. Najvzdialenejší bod, afélium, od Slnka sa nachádza vo vzdialenosti 152 098 704 km. Najbližší bod, perihélium, je vzdialený od Slnka 147 097 149 km. Tieto zmeny vzdialenosti Zeme od Slnka nie sú príčinou striedania ročných období. Zem sa nachádza v perihéliu dva týždne po zimno slnovrate. Vtedy na severnej pologuli vrcholí zima. Dva týždne po letnom slnovrate Zem prechádza aféliom, keď je na severnej pologuli leto. Zem sa v aféliu pohybuje približne o 1 m/s pomalšie ako keď sa nachádza v perihéliu. Priemerna obežná rýchlosť je 29,79 km/s.

Tak ako vzdialenosť, tak aj doba obehu sa stala jednou zo základnych jednotiek, tentoraz však času. Nazývame ju rok. Obeh Zeme okolo Slnka sa môže vzťahovať na rôzne body či teleasá a podľa toho rozlišujeme niekoľko typov obehov, ktorých dĺžky sú od seba nepatrne rozdielné. Rok môže byť siderický, tropický, anomalistický. Tropický rok predstavuje základ kalendárneho roku s dĺžkou 365 dní, 5 hodín, 48minút a 45,4 sekúnd. Ekliptika dráhy je priemerna rovina v ktorej Zem obieha okolo Slnka. Použív sa ako základna rovina voči ktorej určujeme skon dráh všetkých ostatných telies v slnečnej sústave.

Pod zemskou osou rozumieme priamku pretínajúcu zemské póly, okolo ktorej sa Zem točí konštantnou rýchlosťou dosahujúcou na rovníku 465,09 m/s. Jedna otočka okolo osi trvá 23 hodín, 56 minút a 4 sekundy. Túto časovú jednotku nazývame sinodický čiže slnečný deň a je približne dlhšia o 4 minúty ako siderický čiže hviezdny deň. Tento rozdiel je spôsobený tým, že Zem sa pri otočke okolo svojej osi posunie aj na obežnej dráhe okolo Slnka. Za striedaním dňa a noci je práve rotácia Zeme okolo svojej osi. Otočenie Zeme okolo svojej osi predstavuje 1/24 svojho obvodu, čo je približne 15^o zemepisnej dĺžky a preto na tento úsek pripadá jedno časové pásmo. Vplývaním slapových síl Mesiaca, rotácia Zeme spomaľuje približne o tisícinu sekundy za 100 rokov.

Zemská os nie je rovnobežná s kolmicou na ekliptiku, ale odkláňa sa v uhle ktorý je v súčastnosti 23,5^o. Práve tento sklon spolu sobehom okolo Slnka má za následok striedanie ročných období. Pri obehu Zeme je takto severná a južná pologula striedavo privrátená k Slnku v rôznych dobách. Zemská os nesmeruje stále do rovnakého bodu na oblohe, ale pomaly sa mení. V súčastnosti smeruje do blízkosti hviezdy Polárky, ale približne pred 13 000 rokmi smerovala k hviezde Vega. Tento krúživý moment nazývame precesia. Jeden takýto obeh zemskej osi okolo pólu ekliptiky sa nazýva Platónsky rok v trvaní 25 700 rokov. Mení sa aj sklon osi ku kolmici na ekliptiku v rozsahu od 22,1 do 24,5^o v cykle 42 000 rokov. Okrem týchto pohybov sa Zem zúčastňuje niekoľkých ďaľších pohybov ako napríklad obeh okolo jadra galaxie. Obežná dráha Zeme vykonáva pomalý pohyb, ktorý vyplýva z Einsteinovej teórie relativity a nazýva sa stáčanie perihélia.

Počas vzniku Zeme dochádzalo v jej roztavenom vnútri ku gravitačnej diferenciácii, čiže ťažšie chemické prvky klesali vplyvom gravitácie do hlbších vrstiev zemského telesá a tie ľahšie stúpali na povrch. Tento proces prebiehal približne prvú stovku miliónov rokov po vzniku slnečnej sústavy. Výsledkom tohto procesu bolo, že ťažšie prvky ktoré klesli do stredu telesa, vytvorili jadro. Ľahší materiál vytvoril zase plášť a prchavé látky vytvorili atmosféru Zeme. S dnešnou podobou mala však len podobné nakoľko ju tvoril prevažne vodík a hélium. V menšej miere bol zastúpený amoniak, metán, vodné pary a oxid uhličitý. Kým plášť postupne chladol a stával sa menej tekutým, jadro ostalo do dnes horúce a zahrievané teplom z rozpadu rádioaktívnych látok. Nejasnosťou je pôvod vody na Zemi, ktorej bolo v prvotnej atmosfére málo na vznik oceánov. Väčšina vedcov sa však prikláňa k teórii, že väčšina vody sa na Zem dostala až po skončení jej formovania v podobe komét, ktoré sem dopadli.

Magnetické pole Zeme sa vytvára trením pri rotácii vonkajšieho, pravdepodobne tekutého jadra o vnútorne pevné jadro. Tento proces funguje ako veľké hydrodynamické dynamo. Má dvojpólový charakter, čo znamená, že rozloženie jeho siločiar je podobné siločiaram tyčového magnetu. Magnetická os je naklonená k rotačnej osi približne v uhle 11^o. Oblasť, v ktorej magentické pole dominuje, nazývame magnetosféra a jej tvar ovplyvňuje slnečný vietor, ktorý na náveternej strane pôsobí tlakom približne 1,7 nPa. Po jeho vplyvom je magentosféra zatláčaná do vzdialenosti asi desiatich zemských priemerov, teda 60 000 kilometrov. Pod pojmom nárazový front rozumieme oblasť, kde magnetosféra začína slnečný vietor odchylovať. Na odvrátenej strana od Slnka sa magentosféra predĺžuje do chvosta siahajúceho ďaleko za obežnú dráhu Mesiaca. Hranicu medzi magnetosférou a medziplanetárnym magnetickým poľom nazývame magnetopauza.  Magnetosféra takisto zabraňuje prieniku elektricky nabitých častíc zo Slnka na zemský povrch. Tieto častice musia pri svojom pohybe sledovať siločiary magnetického poľa a zostávajú dlhodobo v oblastiach vysoko nad povrchom Zeme. Tieto oblasti sa nazývajú Van Allenové radiačné pásy. Magnetické pole je teda ochrana bez ktorej by život na Zemi bol nemožný. Ak častice predsa preniknú do vrchnej vrstvy zemskej atmosféry, zrazia sa s molekulami vzduchu a vybudia ich elektróny na vyššiu energetickú hladinu. Keď sa elektróny vracajú späť na nižšie energetické hladiny, tak sa uvoľňuje svetlo, ktoré poznáme ako polárnu žiaru.

Plynným obalom Zeme je atmosféra a jej hustota pri väčšách vzdialenostiach od povrchu klesá. Jej hmotnosť je 5 700 miliárd ton. Existovala už od vzniku Zeme a jej chemické zloženie sa menilo vplyvom rôznych procesov, napríklad aj živých organizmov. Skladá sa z dusíka, kyslíka a argónu. Ostatok tvoria vodné pary, oxid uhličitý a ďalšie plyny. Túto zmes bežne poznáme ako vzduch. Atmosféricky tlak má pri morskej hladine hodnotu okolo 100 kPa.

Samotná atmosféra sa skladá z piatich vrstiev, ktorých chemické zloženie je pozoruhodné unifomrné. Spodná vrstva je pre život najdôležitejšia a je aj najhustejšia vplyvom zemskej gravitácie. V nej sa odohrávajú všetky procesy, ktoré vytvárajú počasie.Vzduch sa v nej premiešava vertikálnymi a horizontálnymi pohybmi. Viditeľné svetlo preniká všetkými vrstvami, no infračervené a rádiové vlny pohltí čiastočne stratosféra ( nachádza sa nad troposférou ). Pred ultrafialovým žiarením nás chráni zvýšená koncentrácia ozónu nachádzajúca sa vo výške 20 - 30 km nad povrchom. Monitorovaním obsahu ozónu družicami sa zistilo, že najmä v oblastiach zemských pólov nastáva v posledných rokoch značný pokles obsahu ozónu. Oblasť, v ktorej dochádza k tomuto prudkému zníženiu ozónu, sa nazýva ozónová diera. Vrstva pohlcujúca röntgenové žiarenie sa nazýva mezosféra a nachádza sa nad stratosférou.

Atmosféra nás chráni aj pred dopadmi telies z vesmíru, ktoré v nej väčšinou zhoria a na oblohe ich pozorujeme ako svetelné úkazy nazývané meteority. Takisto vykonáva aj funkciu tepelného regulátora. Teploty na povrchu Zeme sa v extrémnych prípadoch pohybujú približne od mínus 90^oC v oblasti Antarktídy do plus 60^oC na Sahare či v americkom Údolí smrti. Priemerna teplota povrchu je približne 15^oC.

Časti zemskej atmosféry sa neustále pohybujú a do pohybu ich dáva slnečná energia. Tá je pohlcovaná kontinentami a oceánmi, ktorou je druhotne vyhrievaný vzduch. Zahriaty, menej hustejší vzduch stúpa nahor, nad chladnejší, menej ťažký. Pri stúpaní sa takto zahriaty vzduch rozpína a chladne nakoľko má nad sebou menšiu vrstvu atmosféry, ktorá na neho pôsobí menším tlakom. Stúpanie sa zastavuje v momente, keď sa tlak pôvodne horúceho vzduchu vyrovná s tým okolitým. O horiznotálny pohyb vzduchu sa stará cirkulácia atmosféry medzi rovníkom a pólmi, cirkulácia oceánov a rotácia Zeme. Slnečné žiarenie je zdrojom energie pre odparovanie vody. Tá sa sa ako neviditeľná vodná para v atmosfére môže skondenzovať do mikroskopických čiastočiek, ktoré vo veľkých množstvách voláme oblaky. Tie sú v neustálom pohybe podľa vývoja počasia. Väčšina oblakov, z ktorých padajú významnejšie zrážky patria medzi stredné a nízke oblaky s výškou do 7 kilometrov.

Pozemské počasie je veľmi premenlivé a jeho veľké výkyvy sú charakteristické najmä pre stredné zemepisné šírky. Rovníkové oblasti sú zase známe búrlivymi zmenami počasia ako sú hurikány, tajfúny či cyklóny. Charakteristikou týchto búrok sú silné eletrické výboje a rýchlosť vetra niekedy aj 200 km/h. Sú väčšinou lokalizované do oblastí oceánov, nad pevninou svoju intenzitu strácajú.

Podnebím nazývame dlhodobý avšak nemenný stav počasia, podľa ktorého môžeme povrch Zeme rozdeliť na klimatické oblasti ktorých hranice sú určované najmä zemepisnou šírkou. Veľký vplyv na podnebie má aj nadmorská výška a vzdialenosť miesta od oceánu, no svoju úlohu zohrávajú aj oceánske prúdy. Smerom od rovníka k pólom rozoznávame horúce podnebie s celoročným dažďom, horúce podnebie s monzúnovým dažďom, horúce podnebie so sezónnym dažďom, horúce a suché podnebie, chladné a mierne prímorské podnebie, teplé a mierne podnebie, chladné a mierne kontinentálne podnebie a studené podnebie. Osobitnou kategóriou je horské podnebie.

Povrch Zeme je rôznorodý, nakoľko ho utváralo veľké množstvo najrozličnejších procesov známych len Zemi a nikde inde v slnečnej sústave. Zem je pravdepodobne jediná planéta slnečnej sústavy, v ktorej je zachovaná sopečná aktivita a platňová tektonika. Tieto dva procesy sa výrazne podieľajú na zmene povrchu Zeme. Pri zrážkach jednotlivých tektonických platní dochádza k vzniku nových pohorí, takzvanej orogenéze. Výraznu eróziu umožňuje prítomnosť kvapalnej vody a atmosféry. Vodná erózia je v súčastnosti v slnečnej sústave raritou, v minulosti sa mohla vyskytovať aj na Marse. V porovnaní s inými planétami a mesiacmi sa na Zemi nachádza len veľmi málo impaktných kráterov. V súčastnosti je známych okolo 170 kráterov. Najväčší z nich je Vredefort v Južnej Afrike s priemerom 300 metrov.

Povrch Zeme tvoria kontinenty zaberajúce 29% jeho plochy a oceány zaberajúce 71% jeho plochy. Tieto dve zložky nie sú od seba odlišné len prítomnosťou či neprítomnosťou vody, ale aj stavbou zemskej kôry. Pred miliónmi rokov bola poloha, tvar a veľkosť kontinentov odlišná ako dnes a podobný vývoj sa očakáva aj do budúcnosti. Môže za to najvrchnejšia vrstva Zeme, ktorú nazývame litosféra. Je rozlámaná na rad platní, ktoré sa pomaly pohybujú. Známych je sedem hlavných tektonických platní a množstvo menších, ktorých pohyby spôsobujú taktiež aj zemetrasenia, sopečnú činnosť, vznik riftových zón a morských priekop.

Pod hydrosférou rozumieme všetko vodstvo v akejkoľvek forme pod povrchom, na povrchu ale aj nad povrchom. Jej celkový objem je približne 1 385x10⁹ km³. Kvapalná voda je pre život na Zemi je nevyhnutná nielen preto, lebo tvorí podstatnú časť objemu tiel živých organizmov, ale aj pre jej veľkú tepelnú kapacitu. Práve táto vlastnosť zmierňuje teplotné výkyvy zapríčinené striedaním dňa a noci. Až 96,54% vody sa nachádza v moriach a oceánoch. S rozlohou 166,24 milión km² je Tichý oceán najväčšou vodnou plochou Zeme. Najväčšiu zásobareň sladkej vody predstavujú ľadovce, ktorá sa ako pevné skupenstvo vyčleňuje do kryosféry.

Samostatne vydelený obal z veľkej časti tvorený pôdou, ktorá vznikla premenou vrchej časti litosféry pôsobením viacerých faktorov ( organizmov, slnečného žiarenia, vzduchu, vody a času ) sa nazýva pedosféra. Tvorí životné prostredie pre organizmy a je prechodom medzi živou a neživou sférou. Jej hrúbka sa pohybuje od niekoľkých centimetrov až po približne tri metre.

V stavbe Zeme rozoznávame nioekoľko odlišných vrstiev ( geosfér ) a to na základe rozdielov ich fyzikálnych a chemických vlastností. Ich hustota do stredu Zeme rastie. Na základe hĺbky pod povrchom poznáme tieto vrstvy:

• litosféra - vrchná vrstva Zeme s hrúbkou 0 až 60 km. Tvorí samostantný celok, ktorý sa skladá z ďalších vrstiev:
  • 0 až  35 km - zemská kôra, ktorej hrúbka kolíše od 5 km na dne oceánov až po 70 kmv pohoriach, je najvrchnejšia, krehká časť litosféry.
  • 35 až 60 km - vrchný plášť je spodná časť litosféry, ktorá je v kontakte s kôrou. S ňou si vymieňa teplo a chemické látky.
• 60 až 2 890 km - spodný plášť sa postupne mení z plastického na pomerne pevné smerom do hĺbky
• 2 890 až 5 100 km - vonkajšie jadro skladajúce sa z pravdepodobne tekutého železa a niklu
• 5 100 až 6 378 km - vnútorne jadro je najhustejšia časť Zemského telesa, ktorá je pevná

Atmosféru nachádzajúcu sa nad povrchom Zeme delíme na:

• 0 až 10 km - troposféra
• 10 až 50 km - stratosféra
• 50 až 90 km - mezosféra
• 90 - 550 km - termosféra
• nad 550 km - exosféra

Zemská kôra leží na tuhšom zemskom plášti a hranica medzi nimi sa nazýva Mohorovičova diskontinuita. Je zložená prevažne zo žuly ( granit ) a čadiču ( bazalt ) so strednou hustotou 2,8 g/cm³. Geologická stavba zemskej kôry a anomálie gravitačného poľa Zeme spolu úzko súvisia. Kôru delíme na kontinentálnu a oceánsku. Kontinentálna kôra tvorí nielen kontinenty ale aj dná plytkých morí, ktoré ich obklopujú. Je ľahšia ako oceánska aj napriek väčšej hrúbke. Pevninská kôra obsahuje horniny bohaté na kremík, sodík, draslík a hliník. Oceánska kôra, ktorá tvorí prevažnú časť zemského povrchu, je kolísavo hrubá od 6 km do 11 km a má vyššiu hustotu ako kontinentálna kôra. To je dôvod prečo nie je vyzdvihnutá až do takých výšok a je zaplavená vodou.

Pod litosférou sa nachádza astenosféra, o ktorej hovorí aj teória platňovej tektoniky. Vo vyššej časti je plastická, no vo väčších hĺbkach sa však jej vlastnosti menia v dôsledku nárastu tlaku a je pevná. Litosféra, rozlámaná na viacero veľkých a niekoľko menších platní, pláva na astenosfére. Tieto platne sa nazývajú tektonické platne. Tieto platne sa voči ostatným pohybujú voči ostatným a môže dochádzať k ich stretom, pri ktorých nastávajú rôzne geologické fenomény ako zemetrasenia, sopečná činnosť a pod.

Zemský pläšť siaha do hĺbky 2 890 km a tlak v jeho spodnej časti je ~140 GPa ( 1,4x10⁶ atmosfér ). Delí sa na spodný a vrchný. Vačšia časť sa skladá z materiálov bohatých na železo a horčík. Ich bod topenia je závislý od tlaku, ktorý na ne pôsobi. Napriek vysokej teplote sú z dôvodu vzrastajúceho tlaku v spodnej časti tejto oblasti, pevné. Polotekuté sú len vrchné časti. Vďaka sopečnej činnosti môžeme spoznať zloženie vrchného plášťa. Tá vynáša na povrch minerály, ktoré tvoria vrchný plášť. Obsahuje prevažne kremičitanové minerály s veľkou hustotou.

Zemské jadro je tvorené ťažkými prvkami pričom železo tvorí až 4/5 jeho objemu a preto jeho hustota je veľmi veľká v porovnaní s plášťom. Po železe má najväčšie zastúpenie nikel a nejaké ľahké prvky. Predpokladá sa aj prítomnosť síry. Ťažké prvky sa do jadra dostali pri vzniku Zeme a roztavili sa vplyvom rádioaktívneho rozpadu čím sa oddelili od nekovovývch kremičitých látok a klesli do stredu Zeme. Kremičitany zatiaľ stúpali k povrchu. Tento proces nazývame gravitačná diferenciácia. Táto roztavená kovová hmotá s priemerom 7 000 km tvorí zemské jadro. Teplo stúpajúce z jadra zaisťuje pomalú cirkuláciu hmôt plášťa.

jadro sa delí na vonkajšie a vnútorne. Vonkajšie jadro s priemerom 3 500 km je pravdepodobne tekuté a generuje magnetické pole Zeme. Jeho teplota na hranici s plášťom je 3 500^oC. Vnútorne jadro je o čosi teplejšie - 4 500^oC - 6 000^oC. Priemer pevného vnútorneho jadra je približne 1 250 km a prispieva k vzniku magnetického poľa.

Zem je jediná planéta slnečnej sústavy, ktorá má len jeden prirodzený satelit, aj keď niektoré planétky sa môžu dočasne dostať do magnetického poľa a stať sa tak jej mesiacom ako napríklad planétka 2002 AA29. Dlho sa jedinú planétu s jediným mesiacom pokladalo Pluto, ale v roku 2006 odhalil Hubbleov vesmírny ďalekohľad objavil ďalšie dva jeho mesiace a následujúceho roku stratilo Pluto štatút planéty. Mesiac s priemerom 3 476 km predstavuje 1/4 priemeru Zeme. Mesiac sa významne podiela na udržiavaní rotačnej osi Zeme v určitých medziach a taktiež pri tvorbe prílivu a odlivu. Priemerná vzdialenosť Mesiaca od Zeme je 343 403 km, čo predstavuje asi 60 zemských polomerov. Jeden obeh Mesiaca okolo Zeme trvá približne jeden kalendárny mesiac, počas ktorého vidíme rôzne časti jeho osvetlenej polovice. Hovoríme, že Mesiac má fázy. Ťažisko, okolo ktorého obieha Zem a Mesiac, leží asi 4 700 km od zemského stredu.

Mesačnú kôru skladajú rôzne prvky ako napríklad urán, tórium, draslík, kyslík, kremík, horčík, železo, titán, vápnik, hliník a vodík. Povrch mesiaca pokrývajú desiatky tisíc kráterov väčších ako 1 km². Vek väčšiny z nich je niekoľko stoviek miliónov rokov.Krátery spôsobili väčšinou dopady meteoritov. Mesiac je zatiaľ jediným cudzím kozmickým telesom, po ktorého povrchu sa prechádzal človek. Prví krát na ňom pristali v roku 1969 Neil Armstrong a Buzz

Aldrin. Kozmická ľoď s ľudskou posádkou dosiahla povrch Mesiaca ešte päť krát a prešlo sa po ňom dokopy dvanásť ľudí.

Vzdialenosť od Slnka, prítomnosť atmosféry a vhodné chemické zloženie umožňujú aby sa na väčšine zemského povrchu udržala voda v kvapalnom stave, čím je splnená základná podmienka, ktorú podľa súčasných predstáv potrebuje život na svoj vznik. Ten tu vznikol pred asi 3,8 miliardami rokov. Zem obýva podľa odhadov rádovo 10³³ živočíchov patriacich do vyše 1,5 milióna druhov. Rozmanitosť foriem života sa pohybuje od najjednoduchších bezjadrových mikroskopických jednobunkovcov  prokaryoty ), cez jednobunkové prvoky s jadrom, riasy, rastliny, huby a živočíchy. Súčasné druhy sú pravdepodobne len zlomkom všetkých druhov, ktoré obývali planétu v minulosti. Oblasť Zeme obývaná živočíchmi sa nazýva biosféra., ktorá je spolu s neživými zložkami ako litosféra, hydrosféra a atmosféra navzájom tesne prepojená.

Zem je taktiež domovskou planétou ľudstva, žijúceho v približne 200 nezávislých štátoch o počte 6 740 000 000 ľudí k novembru roku 2008. Noosférou nazývame časť povrchu Zeme, ktorá je obývaná prípadne zreteľne pozmenená človekom.

Základné informácie

Veľká polos:                                        149 000 000 km

Obvod dráhy:                                       924 375 700 km

Excentricita:                                         0,016 710 219

Perihélium:                                          147 098 074 km

Afélium:                                              152 097 701 km

Doba obehu:                                        365,256 366 d

Priemerná obežná rýchlosť:                 29,783 km/s

Maximálna obežná rýchlosť:                30,287 km/s

Minimálna obežná rýchlosť:                 29,291 km/s

Sklon dráhy:                                        0

Počet satelitov:                                     1

Dĺžka výstupného uzla:                        348,739 36°

Argument perihélia:                             114,207 83°

Rovníkový priemer:                             12 756 km

Povrch:                                                510 065 600 km²

Objem:                                                1,083 207x10¹² km³

Hmotnosť:                                           5,9742x10²⁴ kg

Hustota:                                               5 515,3kg/m³

Gravitácia na rovníku:                         9,7801 m/s²

Úniková rýchlosť:                                11,186 km/s

Rotáčná perióda:                                 0,997 258 d

                                                           ( 23,934 h )

Rýchlosť rotácie:                                 465,11 m/s

Sklon osi rotácie:                                23,439 281^o

Rektascenzia severného pólu:             0° (0 h 0 min 0 s)

Deklinácia:                                          +90°

Albedo:                                               0,367

Povrchová teplota:                              287 K ( 13,85^oC )

Atmosféricky tlak:                              101,3 kPa

Zloženie atmosféry:  

                                                          dusík ( 78,08% )

                                                          kyslík ( 20,94% )

                                                          argón ( 0,93% )

                                                          oxid uhličitý ( 0,038% )