Vesmírne objekty

Asteroid

Je to malý, pevný objekt vo vesmíre zväčša obiehajúci okolo väčšieho telesa ( hviezda, planéta ). Asteroid je príkladom tzv. planétky, ktoré sú omnoho menšie ako planéty. Pojem asteroid, ktorý znamená v gréčtine hviezda, prvýkrát použil Sir William Herschel v roku 1802. Bolo to krátko po tom, čo Heinrich Wilhelm Olbers objavil druhý asteroid 2 Pallas 28.marca toho istého roku. Presná definícia asteroidu však ustálená nie je. Jedná možní klasifikácia ateroidov je z hľadiska ich veľkostí a znie: Asteroidy dosahujú v priemere viac ako 50 metrov, čo ich odlišuje od meteoridov ktoré majú typicky veľkosť balvana alebo menšiu. Toto rozlišovanie sa robí kvôli tomu, že asteroidy sú dosť veľké na to aby prežili prechod zemskou atmosférou a zasiahli povrch z veľkej časti neporušené pokým menšie meteoridy sa rozpadnú počas preletu atmosférou. Pojem umelý asteroid  sa používa pre predmety vytvorené človekom, ktoré skončili na obežnej dráhe kozmického telesa ako napríklad sonda Mariner V na obežnej dráhe okolo Slnka. 

Záujem o identifikáciu asteroidov ohrozujúcich Zem zrážkou, sa zvyšuje. Tri skupiny asteroidov v blízkosti Zeme sú asteroidy Apollo, asteroidy Atens a asteroidy Amors. Do tejto skupiny patrí aj asteroid 433 Eros objavený v roku 1898. Dve udalosti, ktoré zvýšili stupeň znepokojenia v neskorších desaťročiach boli:

• zvyšujúce sa akceptovanie teórie Waltera Alvareza pojednávaca o vyhubení dinosaurov následkom dopadu asteroidu na Zem.
• pozorovanie zrážky kométy Shoemaker-Levy 9 s Jupiter, ku ktorej došlo v roku 1994.

Galaxia

Je to sústava zložená z hviezd, hmlovín, hviezdokop, medzihviezdnej hmoty a tmavej hmoty. Výraz pochádza z gréckeho výrazu pre Mliečnu cestu - Kyklos galaktikos. Poznáme tri základné typy galaxii - eliptické, špirálovité a nepravidelné. Naša galaxia, ktorou je Mliečna cesta, je špirálovitého typu s priemerom približne 100 000 svetelných rokoch a šírkou 25 000 svetelných rokov s obsahom približne 150 miliárd hviezd, ktorých celková hmotnosť predstavuje asi hmotnosť bilióna Sĺnk ( 1 000 000 000 000 ). V galaxiach týchto typov sú špirálove ramená rotujúce okolo stredu konštantnou uhlovou rýchlosťou. Priestor medzi galaxiami je až na medzigalaktické oblaky, plyny a tmavú hmotu, relatívne prázdny. Existujú dôkazy o existencii superhmotných čiernych dier nachádzajúcich sa vo väčšine galaxií.

Hviezdy

Sú to plynné telesá približne guľovitého tvaru nachádajúce sa vo vesmíre a majú vlastný zdroj žiarenia, ktoré drží pokope ich vlastná gravitácia. Ich hmotnosť sa pohybuje v rozmedzí 0,02 až 100 hmotností Slnka a v ich vnútre je sústredená väčšina pozorovatelnej hmoty vesmíru. V starom chápaní sa pod pojmom hvieda myslel objekt na nočnej oblohe a v minulosti k hviezdam patrili len objekty, ktoré sa zdnalivo nepohybovali ( stálice ) na rozdiel od blúdic ( planéty ). Dôsledkom tejto zdanlivej nehybnosti vytvárajú veľmi výrazne konfigurácie hviezd, ktoré nazývame súhvezdia. Skutočná rýchlosť hviezd je však niekedy až niekoľko sto kilometrov za sekundu, ale vzhľadom na ich obrovskú vzdialenosť sa voľným okom ich zmeny polohy prejavia až o niekoľko storočí či dokonca tisícročí. Hviezdy tvoria najľahšie a najpočetnejšie pozorovateľné objekty aj bez optických prístrojov. Za viditeľnosťou ostatných telies vo vesmíre sa skrýva odraz svetla hviezd. Hviezdy môžu byť aj centrami planetárnych sústav. Nám najbližšia hviezda je Slnko, z ktorého na Zem dorazí svetlo približne za 8,5 minúty a teda jeho vzdialenosť je od našej planéty 8,5 svetelných minút. Vzdialenosti sa často vyjadrujú v jednotkách času za ktorý urazí svetlo danú vzdialenosť. Druhou najbližšou hviezdou je Proxima Centauri vzdialená 4,3 svetelných rokov. Taktiež sa používa jednotka parsek, ktorá má hodnotu 3,26 svetelných rokov. Vzdialenosti jednotlivých hviezd sa pohybujú od niekoľkých svetelných minút až po milióny svetelných rokov.

Hviezdy majú rôzne fyzikálne vlastnosti, ktorými sú hmotnosť, svietivosť, polomer, teplota, spektrálny typ, hustota a premennosť. Určiť hmotnosť Slnka, pokiaľ nie je zložkou hviezdnej sústavy, je mimoriadne náročné. Jedna z metód je analýza jej spektra, ďalšia meranie svietivosti, ktorá je priamo závislá od hmotnosti hviezdy.Priemerná hustota hviezd sa pohybuje v rozmedzí 1 / 10 000 000 ( červení nadobri ) až 1 000 000 gramov (jednej tony) na cm³ ( bieli trasplíci  ). Ešte hmotnejšie objekty sú neutrónové hviezdy. Veľkosti hviezd sa pohybujú od desiatok kilometrov až po tisícnásobky priemeru Slnka. Všeobecne platí, že so vzrastajúcim priemerom hviezdy klesá jej hustota. Jasnosť hviezd závisí od ich žiarivosti a ich vzdialenosti. Ich jasnosť na oblohe sa určuje tzv. vizuálnymi magnitúdami. Čím má magnitúda menšie číslo, tým je hviezda jasnejšia. Pod premennosťou hiezd rozumieme ich zmeny jasnosti a tie ktoré menia jasnosť rýchlo alebo o výrazné hodnoty, sa nazývajú premenné.

Hviezdy podľa ich spektrálneho typu poznáme:

• nadobri
• jasní obri
• obri
• podobri
• hviezdy hlavnej postupnosti
• trpaslíci
• podtrpaslíci

Kométa

Zastare aj vlasatica, je malý astronomický objekt podobný asteroidu zložený predovšetkým z ľadu. Pohybujú sa po veľmi eliptických obežných dráhach, ktorých odslnie môže byť omnoho vzdialenejšie ako obežná dráha planétky Pluta. Skladá sa tradične z jadra, komy ( astronomický výraz pre plynný obal okolo jadra kométy ) a chvosta. Od iných teliesa kométy jasne rozoznávajú podľa ich komy a chvosta. Kométy klasifikuje ich obežná doba ( perióda ) na krátkoperiodické kométy, ktorých dĺžka obežnej dráhy je menej ako 200 rokov a dlhoperiodické kométy,ktoré majú dlhšie obežné dráhy ale ostávajú v gravitačnom poli Slnka. Jednonávratové kométy majú parabolické ahyperbolické obežné dráhy, ktoré ktoré ich vynesú navždy mimo Slnečnú sústavu po jednom prechode popri Slnku.

Planéta

Je to teleso obiehajúce po obežnej dráhe okolo materskej hviezdy s dostatočnou hmotnosťou na to aby ju gravitačné sily sformovali do približne guľového tvaru a je dominantné v oblasti svojej dráhy. Predpokladá sa, že planéty vznikli zo zmršťujúcej sa hmloviny, z ktorej vznikla aj ich materská hviezda. Vo vnútri planéty neprebiehajú žiadne termonukleárne reakcie, ktoré by produkovali energiu. Vyžarovanú energiu získavajú z gravitačných, mechanických a termodynamických javov, rozpadu rádioaktívných prvkov, zhromažďovaním a odrazom energie z centrálneho telesa. Planéty môžu byť sprevádzané prirodzenými satelitmi známymi pod pojmom mesiac, tieto satelity môžu byť aj asteroidy ako je to napríklad v prípade Marsu a jeho dvoch mesiacov - Fobos a Deimos. Planéty v slnečnej sústave sa delia na terestrické ( majú pevný povrch ), joviálne ( plynní obri tvorení prevažne z plynov ) a uranské ( podskupina plynných obrov líšiacich sa vyčerpaním vodíka a hélia a významným podielom hornín a ľadu ). Existujú taktiež trpasličie planéty, ktoré spĺňajú niektoré charakteristiky planét, ale nie sú dominantné v zóne svojej obežnej dráhy. Exoplanéty  sú planéty nachádzajúce sa mimo našu slnečnú sústavu a ich objavenie je spojené s technickým pokrokom, ktorý nám v posledných rokoch poskytol prostriedky na ich nájdenie.

Mesiac ( satelit )

Je to vesmírne teleso prirodzeného pôvodu, ktoré sa pohybuje po obežnej dráhe iného väčšieho vesmírneho telesa. Len v slnečnej sústave bolo takýchto objektov objavených viac ako 150. Môže ísť o objekty z doby vývoja planetárnej sústavy, alebo zachytené objekty ako napríklad asteroidy. Takisto môže ísť o fragmenty väčších objektov rozdrvených zrážkami. Väčšina mesiacov slnečnej sústavy má ku svojej planéte viazanú rotáciu, čo znamená, že otáča sa k nej stále tou istou stranou. Výnimku tvorí Saturnov mesiac Hyperion, ktorý rotuje chaoticky v dôsledku vonkajších vplyvov. Veľké joviálne planéty majú väčšinou rozsiahly systém mesiacov.

Meteorit
Je to menšie kozmické teleso ( pôvodne meteorid ), ktoré vďaka priaznivým podmienkam dopadlo na Zem prípadne povrch inej planéty. Keď stredne veľký alebo väčší meteorid vletí do atmosféry planéty, môžeme pozorovať svetelný jav, zvaný meteor. V prípade väčšej jasnosti sa jedná o jav zvaný bolid. Meteor dosahuje v atmosfére rýchlosť 11 km/s až 72 km/s. Väčšina meteorov pri prelete atmosférou zhorí alebo sa roztaví. To či sa meteorid roztaví a vyparí, alebo aspoň jeho časť dopadne na povrch planéty závisí aj od jeho štruktúry. Železné meteoridy skôr prežijú prelete atmosférou pokým krehkejšie meteory sa rozpadnú na kusy. 

Hmlovina

Je to medzihviezdny oblak prachových častíc. Výrazom hmlovina sa označoval pôvodne akýkoľvek akýkoľvek rozmerný astronomický objekt vrátane galaxií mimo Mliečnu dráhu.

Možno ich rozdeliť podľa spôsobu osvetlenia na:

• Difúzne hmloviny - sú to osvetlené hmloviny
• Emisné hmloviny - sú to mraky ionizovaného plynu, ktoré vnútorne osvetlené
• Reflexné hmloviny - osvetľujú ich odrazy svetla blízkych hviezd
• Temné hmloviny - nie sú osvetlené. Môžu byť zaznamenané len ak zakryjú hviezdu alebo inú hmlovinu.

Hmloviny sa tvoria zánikom hviezd. Keď hviezda prejde zmenou bieleho trpaslíka, tak odfúkne svoje vonkajšie vrstvy, ktoré vytvoria planetárnu hmlovinu.

Čierna diera

Nazýva sa tiež aj ako gravitačný kolapsar a je to koncentrácia hmoty s takmer nekonečnou hustotou, ktorej gravitačná sila zabraňuje úniku akýchkoľvek častíc, dokonca aj svetla od čoho je odvodený názov "čierna". Existenciu týchto objektov predpokladá Einsteinová teória relativity a ich existencia je podložená astronomickými pozorovaniami. Predpokladá sa, že hviezda na konci svojho vývoja ( zvyčajne ako neutrónová hviezda ) sa zmrští na kritickú veľkosť potrebnú na naštartovanie gravitačného zrútenia. Po započatí tohto porcesu ho nie je možné zastaviť žiadnou fyzikálnou silou.